SK/BG 12.1

Revision as of 10:25, 23 August 2017 by Vanibot (talk | contribs) (Bhagavad-gita Compile Form edit)
(diff) ← Older revision | Latest revision (diff) | Newer revision → (diff)
Его Божественная Милость А.Ч. Бхактиведанта Свами Прабхупада


VERŠ 1

arjuna uvāca
evaṁ satata-yuktā ye
bhaktās tvāṁ paryupāsate
ye cāpy akṣaram avyaktaṁ
teṣāṁ ke yoga-vittamāḥ

SYNONYMÁ

arjunaḥ uvāca — Arjuna riekol; evam — takto; satata — vždy; yuktāḥ — zamestnaní; ye — tí, ktorí; bhaktāḥ — oddaní; tvām — Teba; paryupāsate — náležite uctievajú; ye — tí, ktorí; ca — aj; api — opäť; akṣaram — nadzmyselné; avyaktam — neprejavené; teṣām — z nich; ke — kto; yoga-vit-tamāḥ — najdokonalejší v poznaní yogy.

PREKLAD

Arjuna sa spýtal: „Považuješ za najdokonalejších tých, ktorí Ti oddane a svedomite slúžia, alebo tých, ktorí uctievajú neosobný, neprejavený Brahman?“

VÝZNAM

Śrī Kṛṣṇa teraz vysvetlil osobné, neosobné a vesmírne rysy a popísal všetky druhy oddaných a yogīnov. Transcendentalisti sa v podstate môžu rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria personalisti a druhú impersonalisti. Oddaný — personalista — venuje všetku svoju energiu službe Najvyššiemu Pánovi, zatiaľ čo impersonalista slúži Kṛṣṇovi nepriamo tým, že medituje o neosobnom, neprejavenom Brahmane.

V tejto kapitole sa dozvieme, že zo všetkých metód určených na realizáciu Absolútnej Pravdy je bhakti-yoga alebo oddaná služba tou najvyššou. Ak človek túži nadviazať vzťah s Najvyššou Božskou Osobnosťou, musí vykonávať oddanú službu.

Tí, ktorí uctievajú Najvyššieho Pána priamou oddanou službou, sa nazývajú personalisti a tí, ktorí meditujú o neosobnom Brahmane, sa nazývajú impersonalisti. Arjuna sa pýta, kto z nich je lepší. Existujú rôzne spôsoby realizácie Absolútnej Pravdy, no Kṛṣṇa v tejto kapitole vysvetľuje, že bhakti-yoga, alebo oddaná služba je najvyššou zo všetkých. Je to najpriamejší a najľahší spôsob ako nadviazať vzťah s Bohom.

Śrī Kṛṣṇa v druhej kapitole vysvetľuje, že živá bytosť nie je hmotné telo, ale duchovná iskra, čiastočka Absolútnej Pravdy čiže duchovného celku. V siedmej kapitole živej bytosti radí, aby svoju pozornosť uprela na absolútny celok, ktorého je súčasťou. V ôsmej kapitole Kṛṣṇa hovorí, že ten, kto na Neho myslí v okamihu smrti, sa ihneď premiestni do duchovného neba, Kṛṣṇovho sídla. A na konci šiestej kapitoly hovorí, že zo všetkých yogīnov je najdokonalejší ten, kto na Neho neustále myslí. Záverom prakticky každej kapitoly je, že človek by mal byť pripútaný ku Kṛṣṇovej osobnej podobe, pretože to je známkou najvyššej duchovnej realizácie.

Napriek tomu jestvujú ľudia, ktorých osobná podoba Kṛṣṇu nepriťahuje. Sú natoľko zaujatí, že už v úvode svojich komentárov k Bhagavad-gīte chcú odviesť pozornosť ostatných ľudí od Kṛṣṇu a všetku ich oddanosť upriamiť k brahmajyoti. Uprednostňujú meditáciu o neosobnej podobe Absolútnej Pravdy, ktorá leží mimo dosah zmyslov a je neprejavená.

V skutočnosti jestvujú dve skupiny transcendentalistov. Teraz Arjuna očakáva odpoveď na otázku, ktorý z týchto procesov je ľahší, a ktorí zo spomínaných transcendentalistov sú dokonalejší. Inými slovami, objasňuje svoje vlastné postavenie, pretože ho priťahuje Kṛṣṇova osobná podoba. Neosobný Brahman ho neláka, a preto chce vedieť, či je jeho postavenie isté. Meditovať nad neosobným rysom Najvyššieho Pána je obtiažne ako v hmotnom, tak aj v duchovnom svete. Človek si vlastne ani nedokáže predstaviť neosobný aspekt Absolútnej Pravdy, a preto sa Arjuna pýta: „Načo je dobré také mrhanie časom?“ V jedenástej kapitole sa Arjuna presvedčil, že najlepšie je byť pripútaný ku Kṛṣṇovi. Táto dôležitá otázka, ktorú Arjuna položil Kṛṣṇovi, objasní rozdiel medzi osobným a neosobným poňatím Absolútnej Pravdy.