SK/BG 10.4-5

Śrī Śrīmad A.C. Bhaktivedanta Swami Prabhupāda


VERŠ 4-5

बुद्धिर्ज्ञानमसम्मोहः क्षमा सत्यं दमः शमः ।
सुखं दुःखं भवोऽभावो भयं चाभयमेव च ॥४॥
अहिंसा समता तुष्टिस्तपो दानं यशोऽयशः ।
भवन्ति भावा भूतानां मत्त एव पृथग्विधाः ॥५॥
buddhir jñānam asammohaḥ
kṣamā satyaṁ damaḥ śamaḥ
sukhaṁ duḥkhaṁ bhavo ’bhāvo
bhayaṁ cābhayam eva ca
ahiṁsā samatā tuṣṭis
tapo dānaṁ yaśo ’yaśaḥ
bhavanti bhāvā bhūtānāṁ
matta eva pṛthag-vidhāḥ

SYNONYMÁ

buddhiḥ — inteligencia; jñānam — poznanie; asammohaḥ — bez pochybnosti; kṣamā — schopnosť odpúšťať; satyam — pravdivosť; damaḥ — ovládanie zmyslov; śamaḥ — ovládanie mysle; sukham — šťastie; duḥkham — zármutok; bhavaḥ — zrodenie; abhāvaḥ — smrť; bhayam — strach; ca — tiež; abhayam — nebojácnosť; eva — tiež; ca — a; ahiṁsā — nenásilie; samatā — vyrovnanosť; tuṣṭiḥ — uspokojenie; tapaḥ — pokánie; dānam — dobročinnosť; yaśaḥ — sláva; ayaśaḥ — potupa; bhavanti — bude; bhāvāḥ — povahy; bhūtānām — živých bytostí; mattaḥ — odo Mňa; eva — zaiste; pṛthak-vidhāḥ — rôzne upravené.

PREKLAD

Inteligencia, poznanie, odpútanosť od pochybnosti a ilúzie, schopnosť odpúšťať, pravdivosť, ovládanie zmyslov, ovládanie mysle, šťastie, zármutok, zrodenie, smrť, strach, nebojácnosť, nenásilie, vyrovnanosť, uspokojenie, pokánie, štedrosť, pocta i potupa — všetky tieto rôzne vlastnosti živých bytostí som stvoril Ja.

VÝZNAM

Všetky dobré i zlé vlastnosti živých bytostí, ktoré sú tu vymenované, pochádzajú od Kṛṣṇu.

Buddhi — inteligencia je schopnosť analyzovať veci zo správneho hľadiska.

Jñānam — poznanie znamená pochopiť, čo je duchovné a čo je hmotné. Bežné vedomosti, ktoré môžeme získať na vysokej škole, sa týkajú hmoty, no také vedomosti tu nie sú nazývané poznaním. Poznanie znamená vedieť, aký je rozdiel medzi duchovnom a hmotou. V modernom vzdelaní, ktoré sa zaujíma čisto o hmotné predmety a telesné potreby, nijaké poznanie o duchovných skutočnostiach nejestvuje. Preto je akademické vzdelanie neúplné.

Asammoha — pochybnosti a ilúzie sa môžeme zbaviť, ak sa skutočne pokúsime pochopiť transcendentálnu filozofiu. Pomaly, ale iste sa človek zbaví zmätenosti. Nič však nesmieme prijímať slepo, ale opatrne a pozorne.

Kṣamā — schopnosť odpúšťať sa musí rozvíjať. Musíme sa vždy snažiť byť znášanliví a ospravedlniť malé priestupky druhých.

Satyaṁ — pravdivosť znamená, že fakty sa majú predkladať také, aké sú — teda bez prekrúcania, aby prospeli ostatným. Obecne je zvykom hovoriť pravdu len vtedy, keď to druhého poteší. To však nie je pravdovravnosť. Pravda sa musí povedať priamo a jasne, aby druhí pochopili, ako sa veci majú. Ak je niekto zlodej a ak sú pred ním ľudia varovaní, je to pravda, a hoci je občas trpká, nesmieme ju zamlčovať. Pravdivosť vyžaduje, aby sa predkladali skutočné fakty, ktoré sú druhým k ich vlastnému prospechu. Taká je definícia pravdivosti.

Damaḥ — sebaovládanie znamená, že zmysly nemajú slúžiť na zbytočné sebauspokojovanie. Nie je zakázané uspokojiť nutné zmyslové potreby, no zbytočný zmyslový pôžitok škodí duchovnému pokroku. Preto by sme nemali zmysly používať zbytočne. Práve tak sa myseľ nemá oddávať zbytočným myšlienkam. Toto štádium sa nazýva śama. Nikto by nemal tráviť svoj čas premýšľaním, ako zarábať peniaze. To je zneužívanie schopnosti myslieť. Myseľ by sme mali používať na to, aby sme porozumeli hlavnej potrebe ľudskej bytosti, a toto by malo byť podané autoritatívne. Schopnosť myslieť sa má rozvíjať v spoločnosti osôb znalých písiem, svätcov, duchovných učiteľov a osôb s vyspelým myslením.

Sukham — radosť alebo šťastie, sa má hľadať vo veciach, ktoré prospievajú rozvoju duchovného vedomia a tešia Kṛṣṇu. Čo neprospieva rozvoju vedomia Kṛṣṇu, je to, čo spôsobuje biedu alebo bolesť (duḥkham). Čokoľvek prospieva vedomiu Kṛṣṇu by sme mali prijať, a to čo neprospieva musíme zamietnuť.

Bhava — zrodenie sa vzťahuje na telo. Pre dušu nejestvuje zrodenie ani smrť, o čom sa pojednáva na začiatku Bhagavad-gīty. Zrodenie a smrť sa vzťahujú na naše vtelenie v hmotnom svete.

Bhayam — strach povstáva zo starosti o budúcnosť. No ten, kto si je vedomý Kṛṣṇu, nemá strach, pretože si svojimi činmi zaisťuje návrat do duchovného sveta — späť domov, späť k Bohu. Preto je jeho budúcnosť veľmi jasná. Ostatní však nevedia, čo ich čaká, nevedia, aký bude ich budúci život, a preto sú neustále znepokojení. Pre toho, kto sa chce zbaviť úzkosti, je najlepším východiskom poznať Kṛṣṇu a umiestniť sa vo vedomí Kṛṣṇu. Tak sa zbavíme všetkých starostí. V Śrīmad-Bhāgavatame (11.2.37) sa uvádza bhayaṁ dvitīyābhini-veśataḥ syāt: príčinou strachu je naše pohrúženie v iluzórnej energii. No tí, ktorí sa z iluzórnej energie vyslobodili a sú presvedčení, že nie sú hmotné telá, ale duchovné čiastočky Najvyššieho Pána, a preto Mu oddane slúžia, sa nemajú čoho báť. Ich budúcnosť je veľmi jasná. Strach sa vyskytuje u ľudí, ktorí si nie sú vedomí Kṛṣṇu. Nebojácni (abhayam) sú iba tí, ktorí sú si vedomí Kṛṣṇu.

Ahiṁsā — nenásilie znamená, že človek nemá konať nič, čo by spôsobilo druhým ťažkosti, nepríjemnosti alebo zmätok. Hmotné plány, ktoré rozvíjajú mnohí politici, sociológovia, filantropi a iní, neprinášajú nijaké dobré výsledky, pretože títo ľudia nemajú transcendentálnu prezieravosť. Nevedia, čo spoločnosti skutočne prospieva. Nenásilie znamená, že ľudia majú byť vychovávaní takým spôsobom, aby plne využili ľudské telo. L̍udské telo je určené na duchovnú realizáciu a každé hnutie alebo spolok, ktoré nepodporuje tento cieľ, sa dopúšťa násilia na ľudskom tele. To, čo napomáha budúcemu duchovnému šťastiu, sa nazýva nenásilie.

Samatā — vyrovnanosť poukazuje na stav, keď sa človek zbaví pripútanosti a odporu. Mať niečo príliš rád, alebo cítiť k niečomu veľký odpor nie je dobré. Hmotný svet musíme prijímať bez lásky a odporu. Všetko, čo prospieva vedomiu Kṛṣṇu, sa má prijať, a všetko čo neprospieva, treba zavrhnúť. To sa nazýva vyrovnanosť (samatā). Človek vedomý si Kṛṣṇu nemá, čo by zavrhol alebo prijal, pokiaľ sa to netýka oddanej služby Kṛṣṇovi.

Tuṣṭi — uspokojenie znamená, že človek by nemal zhromažďovať hmotné statky zbytočnou prácou. Mal by byť spokojný s tým, čoho sa mu dostane Božou milosťou. Tomu sa hovorí spokojnosť.

Tapas — znamená pokánie alebo sebakázeň. Vo Vedach je mnoho pravidiel a zásad týkajúcich sa sebakázne. Píše sa tam, že človek má vstávať skoro ráno a vykúpať sa. Niekedy je veľmi ťažké vstať skoro ráno, no každá nepríjemnosť, ktorej sa človek podrobí, sa nazýva pokánie. Existujú tiež príkazy týkajúce sa pôstu v určitých dňoch v mesiaci. Niekedy sa nám nechce držať pôst, ale ak sme odhodlaní robiť pokroky v duchovnej vede, vo vedomí Kṛṣṇu, musíme sa podrobiť odporúčaným telesným ťažkostiam. Na druhej strane by sme sa ale nemali postiť zbytočne alebo v rozpore s vedskymi predpismi. Nikto by nemal držať pôst z nejakých politických dôvodov, pretože také konanie patrí podľa Bhagavad-gīty do kvality nevedomosti a činnosti konané v kvalite nevedomosti alebo vášne nevedú k duchovnému rozvoju. Práca vykonávaná v kvalite dobra prospieva pokroku a pôst podľa vedskych predpisov obohacuje človeka o duchovné poznanie.

Čo sa týka dobročinnosti (dānam), každý by mal venovať polovicu svojho príjmu na dobrý účel. A čo je dobrý účel? Dobrý účel je čokoľvek, čo je spojené s vedomím Kṛṣṇu. Také činnosti však nie sú iba dobré, sú najlepšie. Śrī Kṛṣṇa je dobrý a činnosti určené pre Jeho potešenie sú takisto dobré. Preto by mala byť každá dobročinnosť určená ľudom, ktorí oddane slúžia Kṛṣṇovi. Vo vedskej literatúre sa hovorí, že dary sa majú dávať brāhmaṇom. Tento vedsky zvyk sa do istej miery dodržiava dodnes. Pravidlom teda je, že milodary sa majú dávať brāhmaṇom. Prečo? Pretože zasvätili svoj život kultivácii duchovného poznania. O brāhmaṇovi sa predpokladá, že venuje celý svoj čas tomu, aby poznal Brahman. Brahma jānātīti brāhmaṇaḥ: Ten, kto pozná Brahman, sa nazýva brāhmaṇa. Brāhmaṇov treba obdarovávať, pretože sa venujú výlučne vyššej duchovnej službe a nemajú čas zarábať si na živobytie. Vo vedskej literatúre sa ďalej píše, že almužny sa majú dávať sannyāsīnom t.j. tým, ktorí sa zriekli svetského života. Sannyāsīn nechodí žobrať z domu do domu kvôli peniazom, ale za misijnými účelmi. Hospodári sú zamestnaný v rodinných záležitostiach a zabúdajú, že zmyslom života je slúžiť Kṛṣṇovi. Preto ich sannyāsīn navštevuje pod rúškou žobráka a prebúdza k duchovnému životu. Vo vedskych písmach sa píše, že človek sa musí zobudiť a snažiť sa dosiahnuť najvyššie duchovné ciele v ľudskej podobe. Sannyāsīni rozširujú toto poznanie, a preto sú dary určené im a brāhmaṇom, a nie na nejaké vrtošivé účely.

Yaśas — znamená slávu. Podľa Śrī Caitanyu Mahāprabhua je slávny ten, kto je známy ako Pánov veľký oddaný. To je pravá sláva. Ak sa niekto preslávil ako Kṛṣṇov veľký oddaný, potom je skutočne slávny. Ten, kto nie je slávny ako oddaný, v skutočnosti slávny nie je.

Všetky tieto vlastnosti sa vyskytujú v celom vesmíre, ako v ľudskej spoločnosti, tak aj v spoločnosti polobohov. Život v ľudskej podobe jestvuje i na iných planétach a tieto vlastnosti môžeme nájsť i tam. Kṛṣṇa stvoril všetky dobré vlastnosti pre tých, ktorí chcú rozvíjať svoje duchovné vedomie, vedomie Kṛṣṇu. Záleží však na nás, či ich vo svojom vnútri rozvinieme. Najvyšší Pán zariadi, aby človek, ktorý je zapojený do Jeho oddanej služby, získal všetky dobré vlastnosti.

Od Kṛṣṇu pochádza všetko dobré i zlé. V hmotnom svete sa nemôže objaviť nič, čo nie je v Kṛṣṇovi. To je skutočné poznanie. Hoci vieme, že veci majú rôzne hodnoty a funkcie, musíme si uvedomiť, že všetky pochádzajú z Kṛṣṇu.